Rozhovor pre Alain Delon

Jedlo mnohí z nás považujeme za niečo, nad čím sa netreba príliš zamýšľať. Vnímame ho ako nevyhnutnú aktivitu, ktorú v našom uponáhľanom živote treba absolvovať, rovnako ako dýchanie či spánok. Niektorí ľudia však považujú gastronómiu za oveľa viac ako len palivo pre organizmus a povyšovať jedlo na umenie je pre nich priam až životným poslaním. Stretnúť človeka, ktorý cez jedlo ukázal celému svetu, že keď idete za svojím cieľom, dokázať sa dá čokoľvek, je vzácne. Ako sa z manažéra v korporácii stane úspešný kuchár, ktorého koláče zdieľajú na sociálnych sieťach tisíce ľudí, nám porozprával sám Peter „Kuchár Pepe” Šiška.


S Petrom sme sa stretli v jeden z posledných slnečných októbrových dní v bratislavskej kaviarni na Námestí slobody. Na rozhovor prišiel v sprievode svojej vysmiatej rodiny s malou elektrickou motorkou v ruke. Jednoducho, pohodový autentický chlapík presne tak, ako jeho koláče. Na začiatok strieľame hneď obligátnu otázku, a to, ako sa dostal k vareniu.


„Varenie som už vnímal ako malý. Pri mamine a babke som začal skúmať, ako tie dobroty, ktoré mám tak rád, vytvárajú. Vždy som miloval kvalitné poctivé koláče a tým, že som sa motal v kuchyni, som začal postupne skúšať, ako upiecť vlastný výtvor. Samozrejme, prvé pokusy boli nevydarené, ale to ma neodradilo, práve naopak. Chcel som vyrobiť sám to, čo mi tak chutilo a práve to ma motivovalo pokračovať ďalej. Postupne som začal variť a piecť podľa náročnejších receptov. Moja babka ma učila, ako sa robia tradičné koláče, lokše, parené buchty či zemiakové knedličky. Také tie klasické tradičné recepty.”

Vždy som miloval kvalitné poctivé koláče a tým, že som sa motal v kuchyni, som začal postupne skúšať, ako upiecť vlastný výtvor.

Pôvodne ste touto cestou neplánovali ísť, všakže?

„Stále to bolo moje hobby. Môj otec bol síce kuchár, ale od neho som sa, paradoxne, naučil málo. Nechcel, aby som pokračoval v jeho šľapajach, pretože prácu v kuchyni vnímal ako veľmi náročné zamestnanie. Tým, že bol v zahraničí, mal málo možností tráviť čas s rodinou a nechcel, aby som mal takú ťažkú náročnú prácu aj ja. Ani moja mama nebola nadšená z predstavy, že by som sa živil ako kuchár, a preto som bol vždy nastavený tak, že varenie bude len moje hobby.

Rodičia chceli, aby som študoval, dobre sa učil. Skrátka, klasické rodičovské plány – ísť na vysokú školu, zamestnať sa v dobrej firme, stať sa manažérom, cestovať.


 V tom som bol vychovávaný a nikto ma nemotivoval k tomu, aby som robil, čo ma baví, aby som sa nedíval na to, koľko zarobím, ale aby som robil prácu, ktorá ma napĺňa. V tej dobe sa nielen u nás, vo všeobecnosti tlačilo na to, aby človek vyštudoval, bol čo najviac kvalifikovaný, mal úspešnú prácu.


To sa so mnou vlieklo dlhé roky, avšak varenie vždy ostávalo v pozadí. Keď som prišiel zo školy, vždy som zakotvil v kuchyni. Časom sa zo mňa stal kávičkár. A ku káve pasuje koláč, tak som si k nej vždy niečo upiekol. Popri štúdiu na vysokej škole som začal koláče nosiť spolužiakom a tí si hneď všimli žiaru v mojich očiach, keď som im rozprával, ako som piekol koláč.


Vždy mi vraveli, ako som bol pri rozprávaní o koláčoch zapálený.

Bolo to náročné, mali sme malú dcéru, nemal som inú prácu a išiel som do neznáma.

Nesmelo som si založil malú facebookovú stránku, kam som začal pridávať recepty. Popritom som si začal hľadať prácu v gastronómii, chcel som vyhľadávať komunitu ľudí, ktorí sa motali v danom odbore. Nemal som však žiadnu ponuku, žiadne portfólio, žiadny koncept. Nechal som sa unášať tým, čo príde. Začal som pracovať v hoteli, istý čas som pracoval v reštaurácii, v gastronomickej výrobni, naberal som skúsenosti, kde som mohol. A stále som popri tom publikoval na Facebooku. Až raz prišla ponuka z firmy, ktorá otvárala obrovskú prevádzku a chcela si objednať moje koláče. Len na základe referencií a kvality obsahu na Facebooku.


Z foodblogovania však, žiaľ, nevyžijete, a tak som začal podnikať s výrobou koláčov. To bolo prvým impulzom, že Facebook môže byť pre mňa cestou. Popri tom sa začali otvárať nové dvere, tým, že som nebol len výrobcom, ale snažil som sa byť aj promotérom dobrého kvalitného varenia a pečenia. Potom to už išlo všetko veľmi rýchlo. A to, že raz budem mať svoju vlastnú show v TV Paprika (pozn.: „Pepeho zdravá kuchyňa”), sa mi nikdy ani len nesnívalo!”

Aký bol pocit stať sa televíznym šéfkuchárom?

„Vôbec to tak nevnímam. V mojom živote sa neudiala žiadna radikálna zmena, avšak variť v štúdiu plnom kamier bola pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Sčasti som si to užil, ale sčasti som cítil aj zodpovednosť, aby som diváka upútal.”

Muselo to byť naozaj obdobie ako na kolotoči. Verili ste, že takáto zmena môže niekedy prísť?

„Vždy som sa snažil robiť veci najlepšie, ako v danom okamihu viem a tvrdou prácou a vierou to prišlo. Je to úplne iný život. Pracujem síce viac ako v minulosti, ale to sa nedá nazvať prácou, je to dobrodružstvo. Baví má zdieľať s druhými radosť z kulinárskeho zážitku, či uvarím niečo doma, alebo pre verejnosť.”

Spomenuli ste varenie u vás doma. Je to ako v prísloví, že obuvníkove deti chodia bosé?

„Doma je to obyčajne o jednoduchých a rýchlych jedlách. Nerád kupujem hotové jedlo vonku, jednoducho mi nedá nepripraviť si jedlo sám, aj keď bude jednoduché, pozostávajúce z ingrediencií, čo máme v danom momente v chladničke. Málokedy je to však naplánované, je to o improvizácii, presne ako môj štýl varenia. Ten je intuitívny, improvizačný. Odvíja sa od toho, na čo mám náladu, čo niekde vidím. Samozrejme, niekedy je potrebné si veci naplánovať a nakúpiť vopred, najmä pri pečení.

Prečo si myslíte, že sa ľudom nechce variť? Ako ich namotivovať, aby si varili?

„V súčasnosti existuje množstvo receptov, ako si jednoducho pripraviť chutné jedlo doma. Veľa ľudí inšpiruje k efektívnemu vareniu, sú rôzne weby, youtubové kanály a televízne programy. Je samozrejmé, že dnes ľudia nemajú toľko času ako naše staré mamy, ktoré ráno postavili polievku a celý deň pri nej stáli. Treba však nájsť zlatý stred. Nie je reálne, aby sme si všetci stále varili len doma. Aj ja sa niekedy idem rád najesť do reštaurácie.


Je však dôležité mať určité základy, ktoré nezískate inak ako skúsenosťami. Potom sa aj vaša rýchlosť v kuchyni rapídne zvýši. A práve k tomu pomáhajú spomínané rôzne youtubové videá či televízne programy.”

Sú postupy či ingrediencie, ktorých sa Slováci boja?

(„Nevyprážať na olivovom oleji!“ zvolala Petrova manželka so smiechom v pozadí.)

„Slovenská kuchyňa je založená na lacných ingredienciách. Zemiaky, biela ryža, biele cestoviny. Všeobecne by sa mali vo vnímaní jedla posunúť a zamerať sa na ingrediencie, ktoré nás nielen krátkodobo zasýtia, ale dodajú nám aj iné benefity.”

Ako by som mal začať, ak mám chuť zmeniť návyky a začať sa venovať vareniu pre seba a rodinu?

„Prvý krok má človek za sebou, keď chce. Druhý krok je nabrúsiť si nôž (smiech). Naozaj, kvalitné náradie je základ. Ostrý nôž a dobrá panvica. Dnes máme veľa automatických krájačov a rôznych robotov, ktoré sú v konečnom dôsledku zbytočné, pretože s dobrým základným náradím spravíte takmer všetko. Je treba začať zisťovať, čo má človek rád a čo mu chutí. Len skúšaním sa človek do toho dostane a začne sa zlepšovať.


Nemusíte nutne vymýšľať hneď ťažké gurmánske chody. Mňa v mladosti veľmi inšpiroval nemecký televízny kuchár Tim Mälzer, ktorý mal reláciu s názvom Nechutí, nebude (pozn.: v nemeckom origináli „Schmeckt nicht, gibt’s nicht“). Snažil sa z malého množstva surovín uvariť vždy veľmi zaujímavé jedlá. Ukázal mi, že aj z mála sa dá uvariť dobré a chutné jedlo. A presne o tom to celé je.”

Keď sme už pri tom, aké sú vaše obľúbené jedlá? Ostali favoritmi tie staré dobré od mamy alebo máte radšej niečo modernejšie?

„Ťažko vypichnúť jedno jediné, je ich skutočne veľa. To naj jedlo z detstva sú asi zemiakové knedličky plnené slaninkou, údeným mäsom a kyslou kapustou. Inklinujem však aj k talianskej či prímorskej kuchyni, mám rád napríklad rizotá.”

Záverom ešte z úplne iného súdka, aký je váš vzťah k móde?

„Keď som bol mladý a slobodný, módu som miloval. Chcel som byť dokonca aj modelom! Potom som sa však stal otcom a zistil som, že tepláky sú najpohodlnejšia vec na svete (smiech). Vždy sa rád pekne oblečiem, ale pohodlná móda je pre mňa to pravé orechové.

Páčil sa Vám článok?

Budem rád ak ho budete zdielať so svojimi známymi.


Pepe

Za rozhovor dakujem žurnálu Alain Delon, na ktorom aj pôvodne vyšiel a so súhlasom ho uverejnujem.