Search

Rozhovor pre Alain Delon: "Varenie je dobrodružstvo"

Updated: Oct 21, 2020



Jedlo je niečo, čo mnohí z nás považujeme za vec nad ktorou sa netreba príliš veľa zamýšľať. Je to nevyhnutná aktivita, ktorú v našom uponáhľanom živote treba absolvovať rovnako ako dýchanie či spánok. Niektorí ľudia však považujú gastronómiu za oveľa viac ako len palivo pre organizmus. Práve naopak, povýšenie jedla na umenie je pre nich životným poslaním. O to vzácnejšie je, ak stretnete človeka, ktorý cez jedlo ukázal celému svetu, že keď idete za svojím cieľom, dokázať sa dá čokoľvek. Ako sa z manažéra v korporácii stane úspešný kuchár, ktorého koláče zdieľajú na sociálnych sieťach tisíce ľudí nám porozprával sám Peter Šiska a.k.a Kuchár Pepe.


S Petrom sme sa stretli v jeden z posledných slnečných októbrových dní v bratislavskej kaviarni na Námestí slobody. Na rozhovor prišiel v sprievode svojej vysmiatej rodiny s malou elektrickou motorkou v ruke. Jednoducho, pohodový a autentický chlapík presne tak ako jeho koláče. Na začiatok strieľame hneď obligátnu otázku a to ako sa dostal k vareniu.

„Veľmi priamočiaro, už ako malý chalan. Popri mamine a babke som začal skúmať, ako tie dobroty, ktoré mám tak rád, vytvárajú. Vždy som miloval kvalitné poctivé koláče a tým, že som sa motal v kuchyni, som postupne začal skúšať ako upiecť vlastný výtvor. Samozrejme prvé pokusy boli nevydarené, ale to ma neodradilo, práve naopak. Chcel som vyrobiť sám to, čo mi tak chutilo a práve to ma motivovalo pokračovať ďalej. Postupne som začal variť a piecť náročnejšie recepty. Moja babka ma učila, ako sa robia tradičné koláče, lokše, parené buchty či zemiakové knedlíky. Tie klasické a tradičné recepty.”

#kucharpepe #cakes




Pôvodne ste však neplánovali ísť touto cestou, všakže?


„Stále to bolo hobby. Môj otec bol síce kuchár, ale od neho som sa paradoxne naučil málo. Nechcel, aby som pokračoval v jeho šľapajach, pretože prácu v kuchyni vnímal ako zamestnanie, ktoré je veľmi náročné. Tým, že bol v zahraničí, mal málo možností tráviť čas s rodinou a nechcel, aby som mal takú ťažkú, náročnú prácu. A ani moja mama nebola nadšená, že by som sa živil ako kuchár, preto som aj ja bol vždy nastavený, že varenie bude len moje hobby. Rodičia chceli, aby som študoval, dobre sa učil. Skrátka, klasické rodičovské plány, ísť na vysokú školu, zamestnať sa v dobrej firme, stať sa manažérom, cestovať. V tom som bol vychovávaný a nikto ma nemotivoval k tomu, aby som robil, čo ma baví, aby som sa nedíval na to, koľko zarobím, ale aby som robil prácu ktorá ma napĺňa. V tej dobe sa nielen u nás, ale vo všeobecnosti tlačilo na to, aby človek vyštudoval, bol čo najviac kvalifikovaný, mal úspešnú prácu.“


„To sa so mnou vlieklo dlhé roky, avšak varenie vždy v pozadí ostávalo. Keď som prišiel zo školy, vždy som zakotvil v kuchyni. Časom sa zo mňa stal kávičkár a logicky ku káve mi pasuje koláč, tak som si k nej vždy niečo upiekol. Postupne som začal koláče nosiť spolužiakom na vysokú a tí videli žiaru v očiach, ktorú som mal, keď som vykladal, ako som koláč piekol. Vždy mi vraveli, ako som zapálený, keď som o koláčoch rozprával. Takto išiel život ďalej, skončil som vysokú školu, začal som pracovať v korporácií a kuchyňa bola stále len a len moje hobby, až kým som nestretol moju manželku. Tá videla moju frustráciu. Za pár rokov som vymenil veľa zamestnaní a vždy som hľadal dôvody, prečo daná práca nie je dobrá. Nastavila mi zrkadlo, kde som stále videl visieť vo vzduchu otázku, prečo nerobím to, čo ma baví najviac zo všetkého. Ja som však stále oponoval a odolával. Argumentoval som, že tým sa predsa neuživím.“




„Raz som sa však nechal vyburcovať a prácu v korporácii som zavesil na klinec. Bolo to náročné, mali sme malú dcéru, nemal som inú prácu a išiel som do neznáma. Založil som si nesmelo jednu malú facebookovú stránku, kde som začal pridávať recepty. Popritom som si začal hľadať prácu v gastronómii. Chcel som vyhľadávať komunitu ľudí, ktorí sa motali v danom obore. Nemal som však žiadnu ponuku, žiadne portfólio, žiaden koncept. Nechal som sa unášať tým, čo príde. Začal som pracovať v hoteli. Istý čas som pracoval aj v reštaurácii či gastronomickej výrobni. Naberal som skúsenosti, kde som mohol.“

„Stále som popritom publikoval na Facebooku a jeden deň prišla ponuka z firmy, ktorá otvárala obrovskú prevádzku a chceli si objednať moje koláče. Len na základe referencií a kvality obsahu, ktorý bol na Facebooku. Toto bol aj prvý impulz, že Facebook môže byť pre mňa cestou. Z foodblogovania však, žiaľ, nevyžijete a tak som začal podnikať s výrobou koláčov. Popritom sa mi začali otvárať nové dvere. Tým, že som nebol len výrobca, ale snažil som sa byť promotér dobrého, kvalitného varenia a pečenia. Potom to už išlo všetko strašne rýchlo. A o tom, že raz budem mať svoju vlastnú show v TV Paprika sa mi vtedy ani len nesnívalo!”




Aký to bol pocit stať sa televíznym šéfkuchárom?


„Vôbec to tak nevnímam. Neudiala sa v mojom živote radikálna zmena, avšak variť v štúdiu plnom kamier bola pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Sčasti som si to užil, ale sčasti som cítil aj zodpovednosť, aby som upútal diváka.”


Muselo to byť naozaj obdobie ako na kolotoči, verili ste, že to takáto zmena môže niekedy prísť?


„Vždy som sa snažil robiť veci najlepšie ako viem v danom okamihu a s tvrdou prácou a vierou to napokon prišlo. Je to úplne iný život. Pracujem síce viac ako v minulosti, ale to sa nedá nazvať prácou, je to život, dobrodružstvo. Baví má zdieľať s druhými radosť z kulinárskeho zážitku, či už uvarím niečo doma alebo pre verejnosť. Áno, nie je to vždy len sranda a zábava. Niekedy je to veľmináročné, stresujúce, ale stále krásne.”

36 views0 comments
kuchár Pepe

Prevádzka:

Bernolákovská 15

Ivanka pri Dunaji

Kontakt pre objednanie:

0948 208 369

E-mail:

pepe@kucharpepe.sk

Otváracie hodiny:

Pondelok - Nedeľa

10:00 - 18:00

© 2020 SURIKATA PRODUCTIONS